Anketa:

Napíšte nám:

Cirkev

Prvá zmienka o kostole je v zápise o vizitácii evanjelických cirkví v Gemeri roku 1596. V rokoch náboženskej neslobody zemský pán gróf Csáky v roku 1712 kostol evanjelikom odobral a odovzdal ho rímskokatolíckemu plebánovi v Rákoši, ktorý ho spravoval ako kostol sv. Anny. Náboženským úkonom neslúžil, v Sirku bolo všetko obyvateľstvo evanjelické. V roku 1809 kostol zhorel. Nemal ho kto opraviť. Takmer 40 rokov chátral. V 40. rokoch 19. storočia sa začala ťažba železnej rudy zvyšovať a banská spoločnosť Rimavská Koalícia potrebovala kancelárie a byt pre správcu baní. V roku 1847 odkúpili chátrajúci kostol od rímskokatolíckej cirkvi a budovu prebudovali.
 

Kostol bol ohradený silným kamenným múrom, ktorý bol obyvateľmi rozobratý. Vo vnútri ohrady bol cintorín kde sa pochovávalo do roku 1760. Od roku 1770 sa pochovávalo na cintoríne nad dedinou pri ceste zo Železníka. V roku 1841 už bol preplnený. Nový cintorín je „na strane“ v kopci za riekou Turice a vysvätený bol 2. apríla 1895. Na starom cintoríne sa urobilo jarmočisko.
Na novom cintoríne stojí moderný dom smútku, ktorý sa začal stavať v roku 1994 a v roku 1995 bol dostavaný.

 

Sirkovská cirkev evanjelického augsburského vyznania bola založená počiatkom reformácie. Do roku 1598 ako filiálna cirkev bola pripojená ku kamenianskej cirkvi. V roku 1598 sa od tohto zväzku odtrhla a vstúpila s Rákošom a s Turčokom. Dobré nažívanie ľudí sa prerušilo v roku 1674, keď bratislavský súd rozhodol, že evanjelický farári a učitelia musia prestúpiť ku katolíckej cirkvi. Boli to časy bezpríkladného útlaku, náboženskej neznášanlivosti, prenasledovania.

 

Tolerančný patent vydaný panovníkom Jozefom II., dňa 29. októbra 1781, o náboženskej znášanlivosti, svitalo na lepšie časy. V tom čase sirkovskú cirkev vyhlásili za matko – cirkev a Rákoš s Turčokom sa stali fíliami. Následky tohto času pocítila aj sirkovská cirkev, 70 rokov ostala bez farára.

 

Evanjelici 17. mája 1785 položili základný kameň chrámu Božieho a v jeseni roku 1786 bol už postavený a v XX. Trojičnú nedeľu aj posvätený. Nový kostol, bol väčší ale bez veže. V interiéri mal neskorobarokový oltár (v roku 1837 prestavaný) a kazateľnicu. Vežu pristavali až o 150 rokov neskôr v roku 1936. V roku 1964 sa konala oprava kostola a veže. Za prvú faru slúžil bývalý stoličný dom.

 

Farári a kapláni v Sirku:
V Sirku účinkoval farár Karol Jakobey do roku 1833. Po jeho odchode do Nandraža bol zvolený za farára Pavel Dobšinský (narodený 11. septembra v Turčoku). Za jeho pôsobenia v Sirku si v roku 1833 sirkovská cirkev, namiesto drevenej zvoničky, ktorú si ešte v čase budovania chrámu vystavila, vybudovala zvoničku murovanú. Zvonička mala tri zvony.
P. Dobšinský pôsobil ako kazateľ do 25. septembra 1892. Po ňom bol zvolený 16. októbra 1892 kaplán Juraj Csók. Pôsobil do 18. júla 1909. Odviedol záslužnú prácu na výstavbe školy „na humne“.
17. októbra 1909 bol zvolený Emil Makovický, nireďházsky kaplán. V roku 1908 bol vysvätený za farára v Budíne a za kaplána bol tri mesiace v Duneaďháze a rok v Nireďháze, odkiaľ bol povolaný do Sirka za farára. Počas jeho pôsobnosti cirkev zakúpila nové zariadenia do kostola, nový pedálový orgán, urobila väčšie obloky, kostol bol vydláždený a premaľovaný a boli urobené nové lavice. Upravilo sa okolie kostola. Takto zariadený kostol v roku 1910 vysvätil farár Makovický. Nový zvon, ktorý si cirkev objednala od Novotného z Temešváru v roku 1912, bol tiež vysvätený farárom. Dr. Emil Makovický pôsobil v Sirku do skončenia druhej svetovej vojny. Jemu občania obce Sirk, môžu ďakovať, že ich zachránil pred vyhladením a podpálením obce pred ustupujúcimi nemeckými vojskami.

 

Pavel Emanuel Dobšinský – (16. marec 1828 – 22. október 1885 Drienčany) muž, ktorého poznala celá kultúrna Európa – slovenský Homér, mládenecké roky prežil na fare v Sirku. Napísal viacero známych diel, jeho vrcholným dielom sú Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883). Vyštudoval gymnázium v Rožňave, evanjelické lýceum v Levoči (1840 – 1848). V roku 1850 zložil kandidátsku skúšku v Revúcej pri Samuelovi Reussovi, toho istého roku si ho vzal k sebe za kaplána.

Prvá zmienka o kostole je v zápise o vizitácii evanjelických cirkví v Gemeri roku 1596. V rokoch náboženskej neslobody zemský pán gróf Csáky v roku 1712 kostol evanjelikom odobral a odovzdal ho rímskokatolíckemu plebánovi v Rákoši, ktorý ho spravoval ako kostol sv. Anny. Náboženským úkonom neslúžil, v Sirku bolo všetko obyvateľstvo evanjelické. V roku 1809 kostol zhorel. Nemal ho kto opraviť. Takmer 40 rokov chátral. V 40. rokoch 19. storočia sa začala ťažba železnej rudy zvyšovať a banská spoločnosť Rimavská Koalícia potrebovala kancelárie a byt pre správcu baní. V roku 1847 odkúpili chátrajúci kostol od rímskokatolíckej cirkvi a budovu prebudovali.
 

Kostol bol ohradený silným kamenným múrom, ktorý bol obyvateľmi rozobratý. Vo vnútri ohrady bol cintorín kde sa pochovávalo do roku 1760. Od roku 1770 sa pochovávalo na cintoríne nad dedinou pri ceste zo Železníka. V roku 1841 už bol preplnený. Nový cintorín je „na strane“ v kopci za riekou Turice a vysvätený bol 2. apríla 1895. Na starom cintoríne sa urobilo jarmočisko.
Na novom cintoríne stojí moderný dom smútku, ktorý sa začal stavať v roku 1994 a v roku 1995 bol dostavaný.

 

Sirkovská cirkev evanjelického augsburského vyznania bola založená počiatkom reformácie. Do roku 1598 ako filiálna cirkev bola pripojená ku kamenianskej cirkvi. V roku 1598 sa od tohto zväzku odtrhla a vstúpila s Rákošom a s Turčokom. Dobré nažívanie ľudí sa prerušilo v roku 1674, keď bratislavský súd rozhodol, že evanjelický farári a učitelia musia prestúpiť ku katolíckej cirkvi. Boli to časy bezpríkladného útlaku, náboženskej neznášanlivosti, prenasledovania.

 

Tolerančný patent vydaný panovníkom Jozefom II., dňa 29. októbra 1781, o náboženskej znášanlivosti, svitalo na lepšie časy. V tom čase sirkovskú cirkev vyhlásili za matko – cirkev a Rákoš s Turčokom sa stali fíliami. Následky tohto času pocítila aj sirkovská cirkev, 70 rokov ostala bez farára.

 

Evanjelici 17. mája 1785 položili základný kameň chrámu Božieho a v jeseni roku 1786 bol už postavený a v XX. Trojičnú nedeľu aj posvätený. Nový kostol, bol väčší ale bez veže. V interiéri mal neskorobarokový oltár (v roku 1837 prestavaný) a kazateľnicu. Vežu pristavali až o 150 rokov neskôr v roku 1936. V roku 1964 sa konala oprava kostola a veže. Za prvú faru slúžil bývalý stoličný dom.

 

Farári a kapláni v Sirku:
V Sirku účinkoval farár Karol Jakobey do roku 1833. Po jeho odchode do Nandraža bol zvolený za farára Pavel Dobšinský (narodený 11. septembra v Turčoku). Za jeho pôsobenia v Sirku si v roku 1833 sirkovská cirkev, namiesto drevenej zvoničky, ktorú si ešte v čase budovania chrámu vystavila, vybudovala zvoničku murovanú. Zvonička mala tri zvony.
P. Dobšinský pôsobil ako kazateľ do 25. septembra 1892. Po ňom bol zvolený 16. októbra 1892 kaplán Juraj Csók. Pôsobil do 18. júla 1909. Odviedol záslužnú prácu na výstavbe školy „na humne“.
17. októbra 1909 bol zvolený Emil Makovický, nireďházsky kaplán. V roku 1908 bol vysvätený za farára v Budíne a za kaplána bol tri mesiace v Duneaďháze a rok v Nireďháze, odkiaľ bol povolaný do Sirka za farára. Počas jeho pôsobnosti cirkev zakúpila nové zariadenia do kostola, nový pedálový orgán, urobila väčšie obloky, kostol bol vydláždený a premaľovaný a boli urobené nové lavice. Upravilo sa okolie kostola. Takto zariadený kostol v roku 1910 vysvätil farár Makovický. Nový zvon, ktorý si cirkev objednala od Novotného z Temešváru v roku 1912, bol tiež vysvätený farárom. Dr. Emil Makovický pôsobil v Sirku do skončenia druhej svetovej vojny. Jemu občania obce Sirk, môžu ďakovať, že ich zachránil pred vyhladením a podpálením obce pred ustupujúcimi nemeckými vojskami.

 

Pavel Emanuel Dobšinský – (16. marec 1828 – 22. október 1885 Drienčany) muž, ktorého poznala celá kultúrna Európa – slovenský Homér, mládenecké roky prežil na fare v Sirku. Napísal viacero známych diel, jeho vrcholným dielom sú Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883). Vyštudoval gymnázium v Rožňave, evanjelické lýceum v Levoči (1840 – 1848). V roku 1850 zložil kandidátsku skúšku v Revúcej pri Samuelovi Reussovi, toho istého roku si ho vzal k sebe za kaplána.

Návštevnosť: